Dvaja terénni pracovníci a obyvatelia uzavretej osady v Krompachoch. Foto N – Andrej Bán

Dvaja terénni pracovníci a obyvatelia uzavretej osady v Krompachoch. Foto N – Andrej Bán

Zaujímalo nás, ako žijú ľudia, ktorí majú za sebou prvý z neznámeho počtu týždňov za páskou s nápisom polícia. A videli sme aj hrubé chyby kolektívnej karantény.

Veľmi opatrne, tak aby som ho nepoškodil, si navliekam s pomocou mužov v uniformách tenký „biely skafander“. Poskytla mi ho armáda. Musím dodržať presný postup. Najprv rúško, potom rukavice, na ktoré vojak nastrieka dezinfekčný sprej. Nasleduje ochranný návlek s kapucňou, zips až po krk. A napokon okuliare.

„Ak sa vám návlek niekde poškodí, automaticky idete do karantény,“ povie vojak.

Dva svety

S týmto a inými rizikami sprevádzam dvoch terénnych pracovníkov príspevkovej organizácie ministerstva zdravotníctva Zdravé regióny (ZR). Pôsobíme ako trojica snehuliakov. Muži, obaja rómskeho pôvodu, majú v rukách menný zoznam pozitívne testovaných z lokality Družstevná v meste Krompachy. Spoločne s dvomi ďalšími marginalizovanými rómskymi komunitami v Krompachoch a po jednej v Žehre a Bystranoch ide o päť lokalít v prísnej karanténe.

Naším cieľom sú tri domácnosti zo zoznamu. Ich členom dvojica poskytne dôležité rady a chce získať od nich nové informácie o ich stave. Za páskou žije asi 700 ľudí.

Míňame policajta v čiernej a vojakov v zelených uniformách. Míňame aj dve armádne vozidlá. Jedno s dezinfekčným postrekom na všetky prístupové cesty, druhé so siedmimi kubíkmi pitnej vody a štyrmi hadicami. Potom, ako pred pár dňami vodárne napojili lokalitu na zdroj vody, už nie je cisterna príliš potrebná – denne si ľudia odoberú iba asi 50 litrov vody.

Po pár metroch jeden z tereňákov, ako im slangovo hovoria, nadvihne pásku, ktorá oddeľuje dva svety. Tie boli oddelené aj predtým, teraz je však hranica medzi nimi takmer nepreniknuteľná.

Už pri prvom pohľade zvonku vidno, že vnútri lokality vládne pokoj. Mnohí ľudia nepostávajú len tak, ale venujú sa jarnému upratovaniu. Majú v rukách hrable, lopaty, plnia kontajnery na odpad. „Vyzdvihnite ich za to v článku,“ povie mi vojak.

Po našom prekročení pásky osada spozornie. Svojím výzorom pútame všeobecnú pozornosť. Ľudia vychádzajú na priedomie alebo na cestu. Tereňáci im po rómsky vysvetľujú cieľ návštevy. To obyvateľov upokojí.

Jeden muž robí omietku na svojom dome. Ako získal cement a potrebný materiál? Ak ho nemal už predtým, mohol mu ho niekto zo známych odovzdať pri páske. Podobne ako potraviny a iné potrebné veci, ktoré si tu svojpomocne obstarávajú. Vypomáhajú aj mimovládky a Úrad splnomocnenca vlády pre rómske komunity.

V blízkom čase by mali vybudovať okolo osád v karanténe štyri metre široký koridor. Po dva metre z každej strany. To z dôvodu ochrany pred infikovaním vírusom, na ktorý zatiaľ neexistuje liek. Pri vstupe do každej z piatich lokalít sú už dnes modré kontajnery. Pracovníčky pošty tu v týchto dňoch začnú za prísnych hygienických podmienok vyplácať dávky a prídavky.

Hovorilo sa aj o „pojazdnom bankomate“ pre výber hotovosti, ktorá mnohým začína dochádzať. Zatiaľ nič také nefunguje.

Cez pásku do karantény. Foto N – Andrej Bán
Vo dvore jednej z rodín. Foto N – Andrej Bán

Dostali na výber

Do domov, kde je riziko nákazy najvyššie, vchádzať nemusíme – obyvatelia troch domácností s pozitívne testovanými členmi sami vychádzajú k bráne a na dvor.

„Ako mám zaplatiť šek na pošte? Kto mi vyberie lieky, ktoré dlhodobo užívam?“ obyvatelia prvého z navštívených domov zasypú tereňákov otázkami. Trpia nielen strachom z ochorenia, ale aj deficitom praktických a pre život nevyhnutných informácií.

„Ak potrebujete dobiť kredit na mobil, dajte nám peniaze, my si vás napíšeme na zoznam a nabudúce vám karty donesieme,“ povie im jeden z mužov. Potom sa otočí ku mne a potichu dodá, že ak tu ľudia hotovosť nemajú, dočasne im požičajú zo svojho.

„Máme vysoké horúčky,“ povie žena v druhej domácnosti. Tereňák sa opýta, aké vysoké a zapíše si jej číslo na mobil. „To nevieme, nemáme teplomer,“ znie odpoveď.

V každej navštívenej domácnosti zdôrazňujú, že pozitívne testovaní a ich blízki sa musia zdržiavať doma. Na priedomie alebo k páske pre potrebné veci vychádzajú. Kontaktom s okolím sa jednoducho zabrániť nedá.

31 pozitívne testovaných z pilotného projektu Karusel, teda prvého testovania v 33 osadách najmä armádnymi špecialistami, dostalo na výber – buď sa zaviažu, že sa budú zdržiavať doma a môžu tak ostať v osade, alebo ich prevezú do karantény v kolektívnom zariadení.

Čo si vybrali? Odpoveď je, samozrejme, jednoduchá. Až na pár výnimiek prvú možnosť. Každý chce byť so svojimi, bez ohľadu nielen na osobné riziko, ale aj na fakt, že nákaza sa môže v komunite šíriť rýchlo.

Hrubé chyby kolektívnej karantény a hoaxy o experimentoch

Tu sa naplno ukazuje jedno z hrubo podcenených rizík nepripraveného uzavretia osád do karantény. Ak už uzavreli celú lokalitu, mali byť ľudia podľa miery ochorenia rozdelení do zón, v každej z nich mal byť zdravotnícky personál, civilný alebo armádny, ktorý by denne overoval stav nakazených a ich blízkych.

Až na jedno armádne obväzisko v Bystranoch nič také nefunguje.

„Iba jeden z 25 oslovených, medzi ktorými bolo deväť pozitívne testovaných, išiel do karantény mimo osady, do Bardejova. Zhodou okolností je to môj synovec,“ hovorí starosta Bystrian František Žiga (OĽaNO).

Stalo sa nasledovné: ešte večer predtým, ako ich mali ráno previezť do kolektívneho zariadenia, boli takmer všetci odhodlaní odísť. V priebehu noci si to rozmysleli, šírili sa medzi nimi nezmysly a hoaxy napríklad o tom, že s nimi budú robiť experimenty.

Mali ísť do prázdneho utečeneckého tábora v Humennom, kde už zasa obyvatelia spisovali petíciu proti príchodu nakazených ľudí z osád. Ibaže celá akcia bola nedomyslená a nepripravená.

„Boli pripravení odísť. A pýtali sa ma, kedy pôjdu. Volal som na zodpovedné miesta a bolo mi povedané, že zatiaľ aj tak nie je pripravený personál v utečeneckom tábore v Humennom,“ dodáva starosta Žiga.

Foto N – Andrej Bán
Foto N – Andrej Bán

Chlapi, vám nezáleží na deťoch?

„Asi 2800 z 3300 obyvateľov Bystrian sú Rómovia. Približne v roku 2000 začala časť z nich jazdiť za prácou do Anglicka, najmä do Sheffieldu. Dnes tam najmä v lete pracuje polovica osady,“ vysvetľuje Miroslav Pollák, bývalý splnomocnenec vlády pre rómske komunity z čias vlády Ivety Radičovej. Cestu po uzavretých lokalitách absolvujeme spoločne.

Už pri prvej policajno-vojenskej hliadke na kopčeku nad Bystranmi je zrejmé, že „pendleri“ do Anglicka si za zarobené peniaze opravili alebo dokonca postavili nové domy. Tie nahradili kedysi typické biedne chatrče. Strechy svojpomocne zveľadenej osady tvorí zväčša nová červená krytina.

„Je tu pokoj, iba občas sa decká pokúšajú o útek a vrátime ich,“ povie policajt.

Na vážne nedostatky takejto kolektívnej karantény upozorňuje tereňáčka z komunitného centra v Krompachoch Vladimíra Dunková.

„Aj toho jedného, čo šiel včera do Bardejova, sme zháňali s otcom, ktorý v Žehre pracuje ako údržbár, po telefóne. Tých 24, čo prevoz odmietli, podpísalo papier, že ostanú doma a budú dodržiavať karanténu. Už som nevydržala a volala do osady: chlapi, vám nezáleží na vašich deťoch a ženách? Dajte sa otestovať a ak treba, choďte do karantény mimo osady. Dnes už neverím nikomu, keď povedia, že nemajú príznaky ochorenia. Obávam sa, že nehovoria pravdu,“ vraví.

Dunková spomína príbeh, ako bol v Žehre v čase, keď sa osada uzavrela, na návšteve priateľky mladý Róm z inej osady. Chcel odísť, no policajti mu v tom, pochopiteľne, zabránili. Muž si na mobile zapol kameru. Natočil si, ako sa mu vyhrážajú, že ak sa pokúsi o útek, zastrelia ho. Virálne video začalo kolovať po Facebooku.

Napriek takýmto a iným varovným príbehom, napriek čoraz väčšej a pochopiteľnej podráždenosti Rómov v karanténe na prítomnosť médií, najmä na televízne spravodajské štáby, ktoré si ich spoza pásky nakrúcajú – a pripadajú si tak ako zvieratá v ZOO – je zatiaľ situácia obdivuhodne pokojná. To sa však môže rýchlo zmeniť.

„Obávam sa, čo nastane v osadách, aká panika prepukne, keď prvý Róm zomrie na COVID-19. Vo vážnom stave na JIS-ke v košickej nemocnici sú už traja obyvatelia Žehry,“ dodáva Dunková.

Možnosť alebo povinnosť?

Častá a logická je preto otázka, prečo dostali obyvatelia osád na výber a prečo nešli všetci pozitívne testovaní povinne do kolektívneho karanténneho zariadenia mimo. Mnohí sa nazdávajú, že iba to by zabránilo masívnemu šíreniu pandémie v týchto lokalitách.

Odhliadnuc od faktu, že zďaleka nie všetci s takzvanou cestovateľskou anamnézou (teda tí, ktorí sa vrátili v týchto časoch zo zahraničia) boli testovaní a údaje o skutočnom stave v osadách sú teda neúplné, má expert na verejné zdravotníctvo v rómskych komunitách Andrej Belák z organizácie ZR vážny protiargument. Ten spochybňuje účinnosť povinného presunu nakazených do kolektívnych centier mimo osady.

„Už dlho žiadame kompetentných, aby boli lokality z pilotného projektu Karusel opätovne testované. Reakciou na naše podnety je obvykle mlčanie. Zistilo sa pritom, že už prvý nakazený v Žehre mal pred testovaním 65 kontaktov s ľuďmi z osady, tí mali kontakty s ďalšími, takže vírus sa zrejme masovo šíril. A nemalo zmysel nakazených presúvať do zariadení mimo,“ vysvetľuje Belák.

Testovanie v Žehre napokon po veľkonočných sviatkoch v karanténe pokračovalo až v utorok – a výsledkom je 33 nových prípadov koronavírusu oznámených vo štvrtok.

Takéto komunity treba podľa Beláka uzavrieť. Treba počítať s tým, že nakazená bude možno aj polovica osady, zrejme aj pri podiele dvadsať percent z nich, najmä v prípade starších alebo vážne chorých, sa očakáva vážny priebeh ochorenia.

Obetoval teda štát uzavretím 6200 ľudí v piatich lokalitách do karantény celé osady riziku masívneho šírenia ochorenia?

Na takto postavenú vážnu otázku je možná iná otázka: čo iné sa dalo robiť v situácii, keď bolo testovanie s obmedzenými kapacitami a malým počtom testovaných príliš neskoro a nakazení už mali často dlhé týždne kontakty s okolím?

Keď už boli osady uzavreté, mal prísť aj krok B: s príslušným zdravotníckym a iným personálom, ktorý ich bude sledovať a akútne prípady presúvať do nemocníc. Taký personál, zdá sa, Slovensko nemá. A to sa v druhej vlne testuje ďalších 60 osád a v tretej ich bude rovnaký počet z celkového počtu približne tisíc.

Už dnes má armáda v teréne namiesto štyroch osem tímov po pätnásť špecialistov na testovanie. Robia neoceniteľnú prácu. Otázka, ako zareaguje vláda a krízové štáby, ak sa ukáže masový výskyt nakazených v množstve iných osád, je nočnou morou.

No najmä, už dnes, keď ešte pandémia nedosiahla vrchol, trpia osady na deficit informácií a okresné krízové štáby nezvládajú manažment. Jednotlivé zložky systému komunikujú medzi sebou iba veľmi obmedzene. Obrazne povedané – ľavá ruka nevie, čo robí pravá.

Autoportrét v ochrannom obleku. Foto N – Andrej Bán

Absencia informácií a manažmentu

Premiér Igor Matovič kritizuje „bratislavské mimovládky“, pritom nebyť tereňákov z mimovládok a svojpomoci samotných Rómov, osady by už skolabovali. Regionálne úrady verejného zdravotníctva (RÚVZ) majú obvykle iba zopár pracovníkov a nikoho na prácu v teréne. Nanajvýš sa s nakazenými v osade spoja telefonicky.

Organizácia Zdravé regióny má v teréne takmer tristo ľudí, čo je najviac, fakticky vytvorila metodiku testovania v osadách. A napriek tomu majú obrovský problém so získaním dát. Kompetentní im neposielajú nijaké údaje, a ak aj, sú neúplné, teda málo relevantné a bez zjednotenej metodiky.

Šokujúce je, že každé z piatich laboratórií, ktoré dnes na plné obrátky robia testy, má inú formu výstupov dát. Jedno vo Worde, druhé v excelovskej tabuľke a tretie iba v tele e-mailu. Na relevantné zistenia chýba jednotná elektronická forma.

Iba malý príklad: podkladom k testom sú údaje z občianskych preukazov. V mnohých prípadoch je však trvalý pobyt a miesto výskytu danej osoby odlišné. A to už nikto nezisťuje.

Ak organizácii Zdravé regióny vôbec niekto z kompetentných odpovie, ide o hmlisté vyjadrenia. Už týždne sa doslova „dobíjajú“ k hlavnému hygienikovi alebo do permanentného krízového štábu, zatiaľ bezvýsledne. Na výjazde na Spiš si ich osobne vypočul iba minister obrany Jaroslav Naď (OĽaNO). Situáciu však nemá v rukách predovšetkým armáda, ale chaotická a na dané témy nekvalifikovaná verejná správa.

Hlavný hygienik nereaguje. Ak niekto vôbec poskytne organizácii Zdravé regióny nejaké presnejšie dáta a menné zoznamy výsledkov testovania, sú to ústretoví starostovia, ktorí majú strach o svojich občanov. Alebo ochotná šéfka okresného RÚVZ v Spišskej Novej Vsi Renáta Hudáková, ktorá pochopila vážnosť situácie.

Ak sa vrátime na začiatok reportáže, tak je absurdné, že nebyť ojedinelej ústretovosti Hudákovej, dvaja tereňáci, s ktorými som chodil po uzavretej osade v Krompachoch, by nijaký menný zoznam pozitívne testovaných jednoducho nemali.

Celé je to založené na slede náhod a osobnej ochote. Nebyť toho, že Belákov bývalý profesor intervenoval u jedného pracovníka okresného RÚVZ a ten bol ochotný, podobne ako šéfka Hudáková, nijaké databázy testovaných by Zdravé regióny nezískali.

„Systém nefunguje a zatiaľ nevidíme náznaky, že by vznikal. Obvykle nám odpovedajú, že to musí posvätiť niekto zhora. A zhora nás doteraz ignorovali,“ dodáva s ľútosťou Belák.

Zdroj:https://dennikn.sk

https://dennikn.sk/1857405/rusko-rukavice-a-biely-skafander-boli-sme-v-uzavretej-osade-v-krompachoch-obklopenej-policajtmi-a-vojakmi/?fbclid=IwAR3hxgUnOIHTkuhg_f_nzkE0Qc0petwnQzFTme8XdQV3C5goPzuZuY1kerM

Advertisements