Jedna z najznámejších podmorských operácií v histórii ľudstva bola v skutočnosti klamom. Američanom sa podarilo vodiť svet za nos celých 33 rokov, zatiaľ čo sa námorníctvo celé dekády pýšilo nájdením vraku slávneho Titanicu.
Pravdou však je, že armáde USA o objavenie parníka nikdy nešlo a pátranie po ňom bolo len jedným z blufov tzv. studenej vojny.
Prekvapivé pozadie hľadania Titanicu odhalil oceánológ a bývalý námorný dôstojník Robert Ballard, ktorému sa v roku 1985 podarilo stratenú loď objaviť. Tri roky pred triumfom, ktorý ho celosvetovo preslávil, sa zúfalo snažil získať peniaze na financovanie svojho snaženia. Telefón mu, takpovediac, „zdvihla“ až armáda. Strýko Sam na druhom konci súhlasil, že poskytne dotácie – ale pod jednou podmienkou.
Amerika zaplatila pátraciu operáciu po troskách Titanicu, no Ballardove priority museli ležať inde. Námornictvo po ňom chcelo, aby v prvom rade hľadal dve stratené jadrové ponorky zo 60. rokov – USS Scorpion a USS Thresher. Príbeh o hľadaní „nepotopiteľnej lode“ bol počas studenej vojny s Ruskom skvelou zástierkou. Spojené štáty sa totiž obávali, že ak by sa o stopované zmiznutých ponoriek dozvedel Sovietsky zväz, začali by ich sami hľadať. Trik s Titanicom bol, skrátka, dokonalý. Amerike sa podarilo oklamať nielen Východ, ale aj celý svet.
Prísne tajná misia sa nakoniec skončila trojitým úspechom. Ballard najprv objavil vraky ponoriek Thresher a Scorpion, no keďže mu to zabralo viac času než očakával, na Titanic mu zostali len necelé dva týždne. Stratený parník však zvládol lokalizovať už za 8 dní. „Pátranie po Škorpióne ma naučilo, ako Titanic nájsť. Keď sme sa blížili k vraku, jasali sme, ale potom sme si uvedomili, že tancujeme na niečom hrobe. Hanbili sme sa,“ spomína si Ballard na historický okamih.
Nálada sa vraj po takomto uvedomení zmenila, ako keď „stlačíte vypínač“. Z 2400 ľudí na palube väčšina – 1500 osôb – našla v chladných vodách Atlantiku smrť. „Upokojili sme sa a prejavili rešpekt. Sľúbili sme si, že z tej lode nič nevezmeme,“dodal Ballard.
