Na Slovensku ho poslali do špeciálnej školy, v Británii študuje na univerzite. Jeho britskí učitelia ukazujú, ako učiť Rómov

Treba pracovať s rodičmi aj s tým, aby sa deti nehanbili, že sú Rómovia. Učitelia zo školy, ktorá má v Británii najlepšie výsledky so vzdelávaním Rómov, prišli na Slovensko opisovať svoje skúsenosti.

Ondrej má 19 rokov a vo Veľkej Británii dnes študuje na vysokej škole psychológiu. Pochádza z Rimavskej Soboty, kde chodil do školy. Do špeciálnej školy.

Ondrej je Róm. Učiteľ z britskej školy Babington Academy v Leicestery Mark Penfold dnes o ňom hovorí ako o jednom z najlepších žiakov.

Keď poslali Ondreja do špeciálnej školy, jeho rodičia s tým nesúhlasili a bol to jeden z dôvodov, prečo odišli zo Slovenska do Veľkej Británie. „Nechápali, prečo ho do špeciálnej školy poslali, lebo podľa nich nemal zlé známky,“ opisuje Penfold.

Keď prišli do školy Babington, mal Ondrej 11 rokov a nevedel po anglicky. Bol teda v podobnej situácii ako na Slovensku, kde mnoho rómskych detí pri nástupe do školy nevie po slovensky.

Rovnako to je aj pri rýchlosti učenia sa jazyka – môžu s ním síce hovoriť v škole, ale doma s rodičmi ho už nepoužívajú, nepozerajú ani programy v jazyku, ktorý sa učia, a často v ňom ani nečítajú knihy či časopisy.

Keď Ondrej prišiel do novej školy, nebol problém len v jazyku, ale nemal rozvinuté ďalšie zručnosti ako iné deti v jeho veku. Rómske deti, ktoré na ich britskú školu prišli, často horšie čítali aj písali, lebo mali s jazykom problém už na Slovensku, a tak sa nevedeli naučiť základné veci.

Aj napriek tomu ho v novej škole neposlali do nultého ročníka, aby sa naučil základy, ale dali ho k rovesníkom. Babington je pre deti od 11 do 16 rokov. „Začal sa rýchlo zaraďovať k najlepším študentom,“ hovorí jeho bývalý učiteľ.

Vysvetľuje si to tým, že sa k nemu správali ako k iným deťom, s úctou, povzbudzovali ho.

„Dnes chodí na vysokú školu a píše materiál, ako sa na Slovensku mrhá talentami,“ hovorí Penfold o Ondrejovi.

Babington je školou v Británii, ktorá má najlepšie výsledky vo vzdelávaní slovenských a českých Rómov. Dochádzka rómskych detí je vyše 90 percent, dokončili ju všetci žiaci.

„Za desať rokov sme mali veľa rómskych detí z východného Slovenska, najmä z Prešova. Sme hrdí, že prvé rómske dieťa, ktoré ku nám chodilo, doštudovalo právo na univerzite a robí si postgraduál,“ hovorí Penfold. Na vysokú školu sa podľa neho dostali ďalšie štyri rómske deti, ostatné sa vyučili.

Penfold so svojimi kolegyňami boli už viackrát na Slovensku, kde sa snažia pomáhať našim školám, aby lepšie vzdelávali Rómov. Teraz sa majú zaradiť do projektu Rady Európy a Európskej komisie, kde majú pätnástim školám ukázať, ako učia Rómov v Británii a čo funguje, aby mali dobré výsledky.

Zatiaľ nevie, o aké školy ide, vyberali ich partneri. „Keď som pred šiestimi rokmi prišiel, reakcia škôl bola, že máme odísť. Sme predsa z Británie, veľkej svetovej ekonomiky, čo ich my chceme učiť o tom, ako vzdelávať slovenských Rómov. Dnes je reakcia iná. Priznávajú si, že majú problém, a žiadajú nás, aby sme im ukázali, ako by ho mohli riešiť,“ hovorí učiteľ.

Za tie roky spolupracoval s dvomi školami. Jedna bola v Sabinove, druhú menovať nechcel, keďže s ňou nemajú dobré skúsenosti. Potom, čo zmenili niektoré veci v prístupe k vyučovaniu, škola ukončila spoluprácu.

Keď sa ich Penfold pýtal prečo, povedali, že sa im do školy hlási viac Rómov a bieli rodičia berú svoje deti preč zo školy. So školou britskí učitelia pracovali 18 mesiacov.

Mark Penfold na prednáške v Bratislave. Foto – Nadácia pre deti Slovenska

Dovolenka na Luníku IX

Keď do Babingtonu prišli prví slovenskí Rómovia, Penfold vedel, že prinesú do školy aj inú kultúru. Preto išiel počas dovolenky na Slovensko, bol v osadách, aj na Luníku IX.

„Bol som tam vo februári 2012. Bolo asi mínus 20 stupňov a na oknách chatrčí neboli zasklené okná, nemali vodu ani elektrinu. Na jednej strane som cítil obrovský rešpekt voči panej, ktorá viedla predškolské zariadenie. Lebo vie, že keď u nej deti skončia, pôjdu domov, kde nič nefunguje. A druhý pocit bol hnev, že takto môžu žiť ľudia v 21. storočí.“

Pred dvomi rokmi sa na Luník IX vrátil. Domy už vyzerajú lepšie, ale vzdelávanie je segregované, tvrdí.

„Mnohí hovoria, že to v Babingtone funguje, lebo nemáme v škole viac ako 14 percent rómskych detí. V Británii totiž máme školy, kde je rómskych detí viac ako tretina a tam nemajú také dobré výsledky, rodičia nespolupracujú ako u nás,“ hovorí.

Na Slovensku je to rovnaký problém. Školy, do ktorých chodia rómske deti, sú často čisto rómske, lebo ak tam aj chodili biele deti, tak ich rodičia prehlásili do inej školy.

Penfold hovorí, že aj na Slovensku by to mohlo fungovať tak, aby školy mali omnoho menší podiel rómskych detí. No zároveň vníma problém, že ľudia u nás majú voči Rómom veľké predsudky. „Včera nás v kaviarni obsluhovala rómska čašníčka a nik s tým nemal problém, ale v Prešove by to vyzeralo inak,“ hovorí.

Foto – prezentácia Babington Academy

V bare Rómky nechcú, aj keď študujú v Británii

Keď bol naposledy v Sabinove, ozvali sa mu dve jeho bývalé slovenské žiačky, ktoré boli práve u svojej babičky. Išli spolu do hotelového baru. Keď sa Penfold vrátil do Británie, napísali mu, že chceli ísť do toho baru aj po jeho odchode, ale už ich nepustili dnu.

„Sú to normálne dievčatá. Jedna v Británii študuje právo, druhá biznis. Nehovorím, že my sme dobrí a vy nie. Aj my máme sociálne problémy. Rozdiel je, že keby toto spravili v Británii, tak majiteľ baru by mal veľký problém. Ale na Slovensku sa mu to prepáči,“ hovorí učiteľ.

Keď sa hovorí o tom, že v Británii vedia Rómov vzdelávať tak, aby boli úspešní, dokončili školu a zamestnali sa, často sa spomínajú dva dôvody.

Jeden, že ide o multikultúrnejšie prostredie, kde Rómovia nie sú jedinou menšinou. Napríklad v Babingtone študovali počas rokov deti z 99 krajín, ktoré hovorili 61 jazykmi. Dnes tvoria rómski žiaci sedem percent, toľko, čo žiaci zo Somálska. Bieli britskí študenti tvoria tretinu.

Celkovo na školu chodí 1200 detí a zhruba polovica z nich nevedela po anglicky, keď do školy nastúpila.

U nás sú Rómovia často v segregovaných školách alebo ich posielajú do špeciálnych škôl. Učiteľ z Babingtonu hovorí, že naša diagnostika na to, či dieťa poslať do špeciálnej školy, je zlá. „Na Slovensku robíte to, čo ste vždy robili a nik sa nezamyslel nad tým, či je nejaký lepší spôsob.“

Aj v Británii pritom majú špeciálne školy, ale viac ako 98 percent detí chodí do bežných škôl. Do špeciálnych chodia len deti s veľmi vážnymi poruchami mozgu.

A druhý dôvod, s ktorým sa Penfold často stretáva, je, že mu hovoria, že Rómovia, ktorí sa rozhodnú odísť do Británie, sú tí, ktorí chcú zmeniť svoj život a sú ochotní prijať zmeny. Napokon to bol aj prípad Ondrejových rodičov.

„,Áno, povedali, že prišli do Británie, lebo chcú lepší život. Keď sme sa ich spýtali, čo je lepší život, povedali, že je to niečo iné, ako život na Slovensku. Že chcú pre svoje dieťa lepšie vzdelanie, ale nevedeli povedať, ako by to malo vyzerať.“

Rodičia často podľa neho chcú, aby ich dieťa malo vzdelanie, ale nevedia, čo to znamená a ako by k tomu mali prispieť, lebo oni sa nevzdelávali. Vysvetľuje to na príklade svojej rómskej žiačky Ivany.

Chcela sa stať architektkou. Z praktických skúšok však tri neurobila a učiteľ ju našiel plakať na chodbe. Išiel preto za jej rodičmi domov. Ivana bola najstaršia dcéra. Po škole sa musela starať o mladších súrodencov a variť.

Povedal im, aby ju na pol roka odbremenili, aby sa mohla učiť. Aby vypli televízor a dali jej stôl, aby mohla aspoň dve hodiny denne v pokoji študovať. „Neboli zlí rodičia, ale nevedeli, čo dieťa potrebuje, aby sa mohlo učiť, lebo to nikdy nezažili. Nakoniec tie skúšky urobila a ja sa nehanbím povedať, že som sa vtedy rozplakal aj ja,“ hovorí Penfold.

Po dvoch rokoch od toho, ako bol u jej rodičov doma, Ivane ponúkli štúdium bez prijímačok na univerzite, ktorá je podľa neho jedna z najlepších v Británii.

Práve práca s rodičmi je podľa neho veľmi dôležitá. Často však býva negatívna. Penfold to chcel zmeniť a tak raz v piatok, predtým, ako odišiel zo školy, napísal jedným rodičom pohľadnicu.

Napísal im, že ich dcéra mala stopercentnú dochádzku a pochválil ju. O pár týždňov už písal 20 až 30 pohľadníc denne. Keď už zvažoval, že s tým skončí, bol na návšteve v rodine, kde na stene mali všetky jeho pohľadnice. Vážili si, že ich dieťa zažilo úspech.

Rodičia majú v škole aj inú pomoc – napríklad môžu nahrať odkaz v rómčine a on si ho preloží. Lebo jazyková bariéra je medzi rodičmi a školou veľká. „Rodičia musia byť na našej strane. Ak majú so školstvom zlé skúsenosti, musíte im ukázať, že môžu byť aj iné školy a ich deti môžu mať iné skúsenosti,“ hovorí učiteľ.

Škola, v ktorej učí, je v chudobnej časti, kde sa podľa neho nežije ľahko. Majú napríklad hygienickú miestnosť, kde sa dieťa môže umyť alebo oprať veci.

„Ak príde do školy dieťa, ktoré je špinavé, a pošleme ho domov, čo tým vyriešime? Len potrestáme dieťa za to, za čo nemôže,“ vraví Penfold.

Jedna z vecí, ktorú si u rómskych detí všimol, keď začali chodiť do Babingtonu, bolo, že koncom mesiaca sa ich dochádzka výrazne zhoršuje. Zistil, že koncom mesiaca už rodičia nemajú peniaze na lístky pre deti do školy.

Škola bola od ich bydliska osem kilometrov, a ak nemali 1,6 libry na lístok, museli by ísť peši. A tak do školy neprišli. Penfold preto nakúpil lístky a predával ich rodičom študentov začiatkom mesiaca na celý mesiac. Dochádzka sa automaticky zvýšila.

Keď majú v škole novú skupinu detí, treba robiť iné opatrenia, ktoré budú konkrétne určené pre tú skupinu, opisuje učiteľ.

Napríklad Rómovia sa najskôr za svoj pôvod hanbili a nechceli, aby o nich hovorili ako o Rómoch. Škola tak zorganizovala dni, kde Rómovia hovorili o svojej kultúre, zvykoch a mohli predstaviť svoje jedlo.

„Chceli sme, aby boli hrdí na to, že sú Rómovia,“ hovorí Penfold. Snažili sa, aby rómske deti chodili častejšie na mimoškolské aktivity, napríklad urobili futbalový tím alebo vytvorili divadelný súbor.

„Nevedeli ešte perfektne po anglicky, nemohli ste im dať hrať Shakespeara, lebo tým by sa nezlepšili. Preto sme pre nich napísali hru o rómskom chlapcovi a jeho snoch s dobrým koncom,“ hovorí Penfold. Deti podľa neho musia mať pocit, že niekam patria, tvrdí.

Takéto aktivity sú podľa neho dôležité najmä na začiatku, kým sa skupina asimiluje, teraz robia podobné aktivity s utečencami zo Sýrie.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako učiť inak

A ako učiť deti, ktoré nevedia jazyk, či už je to angličtina alebo slovenčina? Penfold hovorí, že hlavné je učiť tak, aby každé dieťa dostalo to, čo potrebuje. Ak nevie jazyk, treba zmeniť prístup učiteľa – používať viac vizuálnych pomôcok, inak postaviť hodinu.

Jedna z učiteliek z Babingtonu Sophie Bray vysvetľuje, ako na hodine učí ona, aby sa mohli spoločne vzdelávať deti, ktoré hovoria angličtinou na rôznej úrovni.

„Chcem ukázať, že všetky deti sú schopné sa učiť bez toho, že budú prepadávať,“ hovorí Bray. Ak aj majú špeciálne potreby, neznamená to, že by museli chodiť do špeciálnej školy.

Deti sú nezbedné a neposedné, priznáva, ale preto treba nastaviť hodinu tak, aby sa zapojili všetci. „Bol som na viacerých hodinách na Slovensku a videl som, ako sa hlási stále tých istých päť či šesť detí. Je otázne, čo si tí ostatní z hodiny odniesli,“ hovorí Penfold.

Sofia Bray si hodiny trpezlivo pripravuje. Žiaci majú rôzne schopnosti, a ak chce čo najviac budovať ich potenciál, treba tomu prispôsobiť výučbu. Na hodinách je dôležité, aby si každý odniesol pocit, že niečo zvládol.

Napríklad, keď mali žiaci pripraviť kryštál, pripravila im rôzne návody. Niektorým napísala len popis – to bolo najťažšie, iným dala obrázkový návod, mala pripravený návod aj s textom, aj s obrázkami. Niektoré deti úlohu splnili za omnoho kratší čas ako ich spolužiaci. Pre tých mala ďalšie úlohy, aby sa nenudili.

Deťom, ktoré ani s návodom úlohu sami nevedeli splniť, pomohla, kým ostatní pracovali samostatne. Pre deti, ktoré nie sú úplne dobré v jazyku, je podľa nej dôležité, aby mali aj vizuálne pomôcky, lebo nevládzu len čítať alebo počúvať v cudzom jazyku.

Takto si každý môže robiť takým tempom, aké zvláda, a môže si vybrať cestu, ktorá mu vyhovuje, a pritom príde k rovnakému cieľu, hovorí. Alebo študentom pripraví text, do ktorého majú dopĺňať slová alebo časti textu, takto aj učiteľ zistí, či prebranej látke rozumejú.

Redakcia spravodajstvá PRESS.TV-Zdroj Deniik N

Advertisements
https://cdn.onesignal.com/sdks/OneSignalSDK.js