Dožili sme sa doby, keď poslanci zo strany s najvyššou koncentráciou trestancov a členov s neonacistickou minulosťou získali poverenie pracovať na kontrole štátu. Určite tomu neprospela ani benevolencia, s akou sa k tejto dileme postavili niektorí lídri koalície.

Je parlamentnou zásadou, že posty šéfov tzv. “kontrolných výborov” v Národnej rade obsadzuje opozícia. Výnimkou bola situácia v roku 2016, kedy koalícia (tá so Smerom!) nepripustila, aby sa predsedami akýchkoľvek výborov stali fašisti.

Zdá sa, že terajší koaliční poslanci sa rozhodli túto krehkú zásadu prelomiť: vedúci post dnes odsúhlasili poslancovi a podpredsedovi strany ĽSNS Martinovi Beluskému, ktorý sa stal predsedom Výboru na kontrolu činnosti NBÚ. Marián Kotleba, ktorý sa uchádzal o post šéfa Výboru pre kontrolu činnosti Vojenského spravodajstva síce nezískal poslaneckú väčšinu, no nie je zatiaľ vylúčené, že na ďalšej schôdzi uspeje iný kandidát z tejto strany.

Dožili sme sa doby, keď poslanci zo strany s najvyššou koncentráciou trestancov a členov s neonacistickou minulosťou získali poverenie pracovať na kontrole štátu. Určite tomu neprospela ani benevolencia, s akou sa k tejto dileme postavili niektorí lídri koalície.

Matovič a Sulík sa zhodli na “vypustení ĽSNS z politickej karantény”, pretože vraj nefungovala. Iróniou je, že ĽSNS doposiaľ v žiadnej karanténe nebola aj práve kvôli nim

Premiér Igor Matovič a Richard Sulík už pred pár dňami pripustili zmenu postojov k „politickej karanténe“ ĽSNS. Nový premiér sa vyjadril, že doterajší prístup “ostrakizácie” fašistov sa neosvedčil. Richard Sulík prispel návrhom, že ak by sa úlohy vedúcich výborov zmocnili poslanci bez „násilníckej minulosti“, možno by konečne pridelenou zodpovednosťou ukázali, čo sú zač.

Iste, kým neumiestnime poslancov ĽSNS za šéfov kontrolných výborov, nemali sme aj bez toho dostatok príležitostí overiť ich kompetentnosť a hodnotovú výbavu. Bolo treba poskytnúť im ďalšie funkcie, pretože post predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja (BSSK) a poslancov Národnej rady SR asi stále neboli dostatočné príležitosti na to, aby v nich mohli naplno preukázať svoju odbornosť, ľudskoprávne ukotvenie a schopnosť narábať s verejnými financiami.

Lepší Kotleba ako Smer?

Keďže v súčasnosti je okrem Kotlebovcov jediná opozičná strana Smer-SD, bola v hre už len jediná možnosť: ponechať predsedníctvo vo výboroch, ktoré opozícii tradične patria, SMERu. Môžeme si o Smere myslieť čokoľvek (a aj si myslíme), ale jedného nešváru sa budeme musieť zbaviť: ĽSNS nie je lepšia od Smeru.

Smeru sa dá vyčítať skutočne všetko, ale nie popieranie holokaustu, statusy glorifikujúce Hitlera ani takú razanciu protirómskej či celkovo protimenšinovej agendy, ktorá by rovnako ako v prípade členov či sympatizantov ĽSNS zaplavovala stoly vyšetrovateľov na úseku boja proti extrémizmu. A vôbec, nech zvolíme akékoľvek politologické a odborné kritérium, Smer nie je pravicovo extrémistická strana, aj keby nás skúsenosť s ich gaunerstvom nabádala k akokoľvek prísnym hodnoteniam. V tomto kontexte nám preto neostávalo nič iné, iba akceptovať, že vždy lepšie, ak všetky „opozičné výbory” odšéfuje Smer, než by mal hoc jedinému šéfovať fašista.

Kto kedy ostrakizoval fašistov a ako to bolo s ich politickou karanténou

Mimoriadne ma vyrušila veta nastupujúceho premiéra, že ostrakizovanie ĽSNS by malo prestať. Neviem, či som doteraz žila v paralelnom vesmíre, ale na Slovensku sa žiadna dôsledná ani ostrakizácia, ani politická karanténa voči ĽSNS nekonala. Pripomeňme si niekoľko faktov:

1. Len 31 poslancov dosluhujúceho parlamentu sa zaviazalo k nespolupráci s fašistami

V roku 2016, keď sa ĽSNS dostala prvýkrát do parlamentu, som spolu s kolegyňou iniciovala Výzvu stop fašizmu pre novozvolených poslancov, aby sa zaviazali k dodržiavaniu cordon sanitair voči ĽSNS. Ide o tzv. Schwerinské princípy, ktoré uplatnili niektoré nemecké spolkové parlamenty voči neonacistickej NPD. Aj práve vďaka tomu sa im podarilo túto stranu úplne marginalizovať a vytlačiť z politického mainstreamu. Požiadali sme preto vtedajších poslancov, aby sa nezúčastňovali televíznych diskusií s predstaviteľmi ĽSNS, nehlasovali s nimi a nehľadali v nich spojencov pre svoje legislatívne návrhy. K tomuto záväzku sa v tom čase z celého parlamentu prihlásilo dovedna „až“ 31 poslancov. S výnimkou zopár statočných ju postupne porušili takmer všetci podpísaní poslanci.

Oprávnene nás pohoršovalo, ak pri hlasovaniach v parlamentne pôsobil SMER ako dohodnutý s fašistami, hoci sa k tomu nikdy otvorene nepriznal. Ak však nastupujúci premiér ani len formálne nevie vylúčiť, že niektorí jeho poslanci nebudú hľadať podporu pre svoje návrhy práve v radoch fašistov, je to niečo tak alarmujúce, že by sme to nemali prejsť mlčaním.

2. Keď ide o lajčíky, aj televízna debata s Kotlebom pomôže

Sebestredná vidina, ako to zrovna ja Kotlebovi v televízore naložím, bola u mnohých politikov, ktorí dnes tvrdia, že karanténu treba zrušiť, vždy oveľa silnejšia, než ohľad na širší spoločenský dopad. Tí, ktorí namietajú, že karanténa nefungovala, ju totiž v skutočnosti nikdy nedodržiavali. Márne sme opakovali, že Kotlebu sa nedá poraziť šermovaním grafmi, odbornou diskusiou či apelmi na hodnoty. Kotlebov volič je typický tým, že prestal veriť establishmentu. A nech mu ten establishment ponúkne akékoľvek odborné riešenia, buď nimi pohrdne, alebo im, pri všetkej úcte, bude rozumieť predsa len o kus menej, než Kotlebovým tvrdým a jasným heslám. Táto hádka sa nedá vyhrať inak, než klesnutím na úroveň Kotlebu. Ak však všetci klesneme na úroveň Kotlebu, vtedy sme prehrali všetci.

3. Boj s Kotlebom po slovensky: inšpirovať sa ním

Časť slovenskej politickej scény (aj tej dosluhujúcej, aj tej nastávajúcej) si vybrala v skutku najbizarnejšiu cestu, ako sa s týmto fenoménom vyporiadať: skúsiť sa Kotlebom inšpirovať.

Najznámejší je prípad Róberta Fica, ktorý si myslel, že symbolické potľapkanie po pleci Mazureka za jeho hanobenie Rómov bude gestom, ktoré voliči ĽSNS docenia a nebodaj sa rozhodnú uprednosť iba odvar radikála pred skutočným radikálom. Presne takto to však nefunguje, a presne preto každý, kto vstupuje na Kotlebove ihrisko, na ňom zákonite prehrá.

Bohatšie skúsenosti s touto taktikou má strana SME RODINA, ktorá s ĽSNS doslova tvorila tandem v predkladaní tých najpodlejších zákonov útočiacich na demokraciu.

Avšak najdesivejším príkladom toho, ako dokázali extrémisti ovládnúť politický mainstream, bolo zamorenie politického diskurzu o “nebezpečených liberáloch”. Bolo priam šialené pozorovať, ako sa takmer všetky strany politického spektra podujali do spriadania propagandistickej pavučiny, v ktorej extrémisti pravidelne zachytávajú svojich pomyselných nepriateľov, a ako im tom efektívne pomáhali.

ĽSNS presvedčila voličov i časť verejnosti o hrozbe v podobe liberálov, zodpovedných za rozpad rodín, identity národa, presadzujúcich nadpráva menšín a ohrozenie hodnôt, ktoré sú pre ľudí prirodzene dôležité.

A ostatné strany miesto toho, aby pristúpili k odvážnej a korektnej protiargumentácii, (bez potreby zastať sa PS, o to nikto nežiadal), tento škodlivý naratív preberali. Napokon, odrazilo sa aj v koaličnej zmluve medzi KÚ a OĽaNO, ktorej programovej požiadavky nielenže nemali podobu zásadných hrozieb, ktorým by Slovensko v skutočnosti čelilo, ale dokazovali ideologický prienik toľko pertraktovanej agendy ĽSNS a radikálnych kuffovských prúdov.

Ak platil tento trend, potom nemôžeme tvrdiť, že ĽSNS bola marginalizovaná, politicky izolovaná a zažívala ostrakizáciu.

4. Nedá sa držať kotlebovcov v karanténe, keď budeme podliezať latku vo vzťahu k ich voličom

Presne toto sa stalo leitmotívom v kampaniach strán, vrátane tej víťaznej: kupodivu elektorátu fašistov sa dostalo toľko láskavej empatie, ako nikdy k žiadnej skupine voličstva. Ako keby voliči ĽSNS boli jediní, kto uviazol v akýchsi hladových dolinách a musel cestovať pokazenými cestami, zatiaľ čo zvyšok národa disponoval úplne nadštadardnym servisov verejných služieb. Samozrejme, že nie všetci voliči ĽSNS sú fašisti, no treba povedať, že pre voľbu fašistov sa vyrábali občas až absurdné legitimizačné ospravedlnenia.

Viac ako úprimná solidarita sa za nimi skrývala snaha podliezať sa tejto skupine voličov a ešte viac v nej umocňovať strachy o „podvedenej pracujúcej časti bieleho národa“.

Ako sa asi tak dnes cítia rómski voliči OĽaNO, keď sa v tomto legitimizačnom záchvate opomína, že to boli práve Rómovia, a nie nedostavané cesty, na kom si ĽSNS roky pestovalo svoju politickú popularitu?

Mimoriadne smutným príkladom nadbiehania týmto voličom bol krok, kedy sa Igor Matovič pohrával s myšlienou, že vystúpi po boku Kotlebu na jeho tribúne a prihovorí sa jeho voličom. Od toho bolo smutnejšie azda len to, keď v tak vážnej situácii, ako bolo fyzické napadnutie členov jeho potenciálneho koaličného spojenca zrazu stratil kompas, ktorý by ho naviedol, na ktorej strane stojí spravodlivosť a solidarita. Namiesto nej sme sa dočkali relativizovania a špekulovania, či sme to predsa len neboli my, politici PS, ktorí zbytočne provokujú fanúšikov ĽSNS. Chápem. V politickom zápase o vlastné politické body idú hodnoty bokom.

5. Kto je tu vlastne v skutočnosti ostrakizovaný?

Polemika, či majú byť fašisti ostrakizovaní (ak to berieme ako symbolický názov pre politickú izoláciu), je v demokratickom spektre neprípustná. Buď veríme, že fašisti sú súčasť politického mainstreamu, alebo trváme na to, že našou úlohou je z nich mainstream nerobiť.

Navyše, ĽSNS k tomu, aby si razila svoje cesty k masám už dávno nepotrebuje takýto veľkorysý krok politikov, ako je zverenie predsedníctva výborov. Majú vybudovanú robustnú štruktúru informačných kanálov, akou sa nemôže pochváliť žiadna strana na slovenskej politickej mape.

Uhríkovo manipulatívne video dosahuje také počty zdieľaní, aké nedosiahne ani premiér v najlepších časoch. Ak majú politici pocit, že ešte stále sú ĽSNS v karanténe a treba im poskytnúť priestor, tak prepásli dobu, v ktorej ten priestor získali aj bez “šľachetných úmyslov” zveriť im predsedníctvo výborov. Je to znovu len nízky pokus zapáčiť sa ich voličom. Tým deklarujú nielen neúctu k parlamentarizmu, ale aj neznalosť spôsobov, akým sa mal vplyv ĽSNS minimalizovať.

Bude to úloha progresívcov

Ak chceme Slovensko vybudovať ako krajinu, ktorá konečne prekročí “karpatský horizont”, nestačí samotné uspojenie z odstránenia Fica. Nepomôže ani tucet opravárenských prác v justícii, ani excelovský prístup k záchrane ekonomiky, ani žiadne nápady z online referenda. Koalícia potrebuje mať v prvom rade spoločnú hodnotovú pôdu pod nohami, o ktorú sa môže vždy oprieť, a v rukách jasný hodnotový kompas, ktorý novú vládu nezvedie z cesty ani výmenou za rýchle a na oko efektívne riešenie.

Riešením nie je rozdávať funkcie fašistom a ešte viac ich legitimizovať, ale vytvoriť dôslednú argumentačnú opozíciu témam, na ktorých vyhrávajú voľby.

Nech akokoľvek úprimne držíme novej vláde päste, uvedomujeme si, že oponovať témam, ktoré dnes tvoria prienik medzi ĽSNS a istou časťou novej vládnej zostavy, bude hlavnou úlohou nás, Progresívneho Slovenska.

Zdroj:https://dennikn.sk

Advertisements