Adopcia rómskeho dieťatka a rodina
Ahojte,
Nezakladám tému, aby som dostala radu, skôr hľadám pochopenie a možno aj človiečika v podobnej situácii.
S manželom si chceme druhé dieťa adoptovať, aj keď by sme mohli mať vlastne. V podmienkach nemáme specifikovaný pôvod, čiže viac-menej očakávam, že naše druhé dieťatko bude rómske. Moji rodičia toto rozhodnutie ešte celkom nepredýchali a bojím sa, že ani nepredýchaju. Nič pred nimi netajím.
Síce my tvrdia, že ho budú mať radi a neodsunú ho na vedľajšiu koľaj, no už teraz my neustále tlačia do hlavy príbehy o tom, ako ich známy známy si adoptoval rómske dieťa, a to zdrhlo do osady. Až sa čudujem, koľko ľudí v ich okolí si zrazu adoptovalo deti. Dosť ťažko sa mi s týmito myšlienkami funguje (viem, že im nemôžem prikázať nadšenie pre to, z čoho som nadšené ja) a musím priznať, že mi aj nasadili chrobáka do hlavy.
Viem o mnohých rómskych deťoch, ktoré zdrhli do osady, ale viem aj o takých, ktoré vyštudovali VŠ a sú veľmi úspešný. Rada by som sa porozprával/popísala s človekom, kto ma doma rómske dieťatko a nejaké skúsenosti. Nájde sa niekto?
@Bbbarunka, nuž, podľa situácie. Mali sme šťastie, že dlho sa nestretla vôbec, maximálne nejaká poznámka, a to sme si vysvetlili. Teraz už je väčšia, od septembra ( 2 trieda ZŠ) má dosť nepríjemné skúsenosti za sebou a už sme to riešili aj dosť zo široká, vrátane nacistov a 2 sv. Vojny, vie o koncentrákoch, prečo útočili na židov, vie, že tam zahynulo okrem židov aj státisíce Rómov, a to všetko len kvôli rasizmu…Vie aj, že časť Rómov b žije v osadách a kradnú a, že niektorí ľudia sú hlúpi a hneď si myslia, keď vidia Cigána, že určite kradne…A tak.No, podľa toho, čo jej vykrikovali, podľa toho sme riešili… Ono občas to asi mňa zasiahne viac ako ju, mám pocit: N, možno aj práve, preto, že sa neviem vžiť do jej pocitov, tak si myslím, že jej to muselo ublížiť… A väčšinou viac šaškuje kvôli veci, ktorá mne, až taká “Veľká” Nepríde…
Ahoj. My máme dve osvojené detičky a obidve sú rómskeho pôvodu, asi ( v rodnom liste ani jedno z nich nemalo uvedeného otca, takže preto len asi ). Sú to deti veľmi živé a neposedné, temperamentné, ale milujeme ich také aké sú. Tak ako tu ktosi spomenul aj u nás sa vykryštalizoval okruh priateľov. Keď som odchádzala na materskú, tak ma poniektorí moji “Úžasní” Kolegovia varovali, že to, že si berieme rómske detičky, raz oľutujeme a že nám môžu kedykoľvek zdrhnúť na osadu a podobné bláboly. A ja som sa ich len opýtala: “A vlastné mi nemôže zdrhnúť?” Stať sa môže čokoľvek. Deti sú ešte maličké, majú 3 a 2 roky a s manželom sa ich snažíme vychovávať tak, aby v budúcnosti nemali potrebu na tú osadu zdrhnúť. Veľa ľudí nám vraví, že sme na nich prísni, ale ja si myslím, že rodič má dieťa vychovávať, rodič je rodič a nie kamarát, a nie že si dieťa výchova rodiča podľa seba.
Dennodenne vidím rodičov, ktorí síce majú “Svoje” (biologické) deti a absolútne ich výchovu nezvládajú a tie decká si ich parádne vychovali, ale to je už o inom. V prvom rade je dôležité, aby ste to dieťatko prijali bez výhrad. U nás to bola láska na prvý pohľad u obidvoch. A zase, povedzme si narovinu, ktorá matka (nie rómskeho pôvodu) dá svoje dieťa do domova? Ani dieťatko z hniezda záchrany nie je tutovka, že bude absolútne zdravé, že bude v pohode, že nebude deprivované a pod. Veď na každom dieťati, ktoré bolo osvojené sa prejavujú príznaky deprivácie, všetko závisí od doby, kedy bolo dieťatko osvojené, čím menšie, tým sú príznaky miernejšie.
Syna sme si priniesli keď mal 10 mesiacov a dcéru, keď mala 5 mesiacov. Príznaky deprivácie sú prítomné, objavujú sa aj nejaké tie zdravotné ťažkosti, ale s tým sme viac-menej počítali, pretože obidve deti sú z nesledovaných gravidít, takže záležitosti okolo prenátalneho vývinu nepoznáme. Okrem toho všetkého sa stretávame aj s veľkou neúprimnosťou ľudí okolo nás. Všetci nám vraveli, že akí sme úžasní, že sme si zobrali dve detičky z domova a 99% z nich, ktorí nemajú ani páru o týchto záležitostiach, si myslia, že to robíme pre peniaze. Otázky vždy nasledujú v tomto poradí: 1. Sú to biologickí súrodenci? Odpoveď: nie, 2. Koľko ste dostali, keď ste si ich vzali? resp.
Koľko na nich mesačne dostávate? Odpoveď: nič, resp. po materskej len rodičák a rodinné prídavky a bonus k prídavku na dieťa, toť vše. Aj u nás sa rodina tvári, že to “Predýchali”, No nikdy to celkom tak nebude, ale to je ich problém.Snažia sa. Každý nech si najprv pozametá pred vlastným prahom a potom nech vynáša súdy. Radšej sa budem snažiť poriadne vychovať dve rómske detičky, ako byť bez detí úplne alebo mať z decka nevychovaného spratka. Dieťa predsa za svoj pôvod nemôže, na svet sa nepýta. A ešte okrem toho sa už začíname stretávať s reakciami Rómov, ako aj minule sa mi stalo: Bola som so synom vonku a okolo išli dve rómky. Jedna sa ma opýtala: Pani, to váš chlapec? Odpovedám jej, že áno. A ona mi vraví: Isto je váš? Bo vyzerá jak náš (teda, že vyzerá ako ROM). A ja jej vravím: Pani vyzerá jak váš, ale je môj.
Tak sa nehnevajte, pani, len nech bude zdravý, nech sa mu darí (to nám zaželala, keď odchádzala). 🙂Samozrejme, že som sa ani neurazil ani nenahnevala. S týmto sa ako adoptívni rodičia rómskych detí budeme/budete stretávať častejšie, hlavne keď budú rásť, fyziognómia bohužiaľ nepustí. Neviem, či som Vás svojím príspevkom posmelila, alebo odradila, ale napísala som Vám to tak, ako to zažívame a prežívame my. Nikdy sme s manželom tento krok neoľutovali a verím, že ani neoľutujeme. Snažíme sa naše deti vychovávať ako najlepšie vieme. Vychovávame ich s tým, že ľudí si treba vážiť bez ohľadu na to, akého sú pôvodu či vierovyzvania. Držím Vám palce, aby Vám to vyšlo 🙂 Bez detí je život prázdny.
redakcia spravodajstva PRESS.TV-Foto zdroj: Google.com
Advertisements