Rytmus: Na cigánov sa hodí všetko, ale štát rozkradli politici

Slovenský raper Rytmus, inak Patrik Vrbovský, má na konte niekoľko úspešných albumov a klipy s mnohomiliónovou sledovanosťou. Svoje súkromie nikdy netajil, teraz ho ale ešte viac odkryl v dokumente, ktorý pod názvom Sídliskový sen nakrútil režisér Miro Drobný. Film, ktorý ide do kín budúci štvrtok, vznikal osem rokov a pre Rytmusa to bola terapia. “Už sa nemám kariérne kam posunúť, posunúť sa môžem jedine ako človek, ktorý bude žiť uvedomelo a bude sa správať ako “týpek”, ktorý bude mať o chvíľu štyridsať,”  v ktorom hovorí aj o tom, aké to je byť Rómom v rasistickom štáte.

 

Aký bol impulz k vzniku filmu? Bol to váš nápad alebo to vymyslel režisér?
Vymyslel to režisér, ale ja som odjakživa točil súkromné videá. Od vzniku YouTube. Bolo otázkou času, kedy vznikne väčší projekt, film, ktorý pôjde do kín. Pôvodne som nechcel urobiť časozberný dokument, ale normálny film, ako mal napríklad Eminem. Film, ktorý by opísal generáciu, ktorá žije mojou hudbou. Dokument (ktorý nakoniec vznikol – pozn. red) je robený pre fanúšikov, nie že by som si myslel, že som zaslúžilý umelec, ktorého život je potrebné popisovať. Tento dokument nemá mapovať môj život, ale skôr jeho hlavnú etapu.

 

Zdalo sa mi, že ten film je pre vás určitá terapia.
Áno, máte pravdu. Aj celá hudba je pre mňa terapia. Ja som vždy do hudby dával všetko, snažil som sa v nej hovoriť o veciach, o ktorých viem, že ľudia nemajú gule povedať ich. Mal som pocit, že je to moje poslanie.

V piesňach ste už skôr reflektoval vaše komplikované detstvo, vzťah k otcovi aj matke. Film to všetko ale odkrýva ďaleko viac, je veľmi intímny. Aj preto, že to nie je len vaša interpretácia, ale vstupuje do toho aj vaša rodina, ktorá možno nie vždy hovorí to, čo chcete počuť. Je to tak?
Ja som to tam chcel. Som vyrovnaný s tým, že každý si povie svoj názor. Horšie by bolo, keby to bolo nejako vyfabulované a nepravdivé.

Bolo niečo, čo ste vo filme nechceli? Čo ste zakázali režisérovi použiť?
Nič, to on sa rozhodol, že niektoré veci nepoužije. Išlo hlavne o môj vzťah s otčimom, s ktorým som nevychádzal dobre. Režisér to tam nechcel rozoberať, pretože skoro celý film je o hľadaní môjho otca a o odpustení. Povedal mi, nech brzdím, pretože chcel s mojou matkou i s otčimom hovoriť a nechcel, aby sa pohádali ešte pred natáčaním.

Bál sa, že budeme vyťahovať špinu. A ja som nechcel negatívny film. Aj keď som nemal s otčimom dobrý vzťah, som schopný vidieť, čo ho mohlo viesť k tomu, ako sa ku mne správal – bol možno frustrovaný z práce, nebol sám sebou, a možno si to vybíjal na mne. Ja som bol rebel, nepočúval som autority… Nenosím v sebe nenávisť. Lepšie sa mi žije, keď v sebe nosím len príjemné veci. A dúfam, že to tak zostane. Človek sa stále hľadá, zamýšľa sa nad životom, a keď si to včas uvedomí, tak je potom život krajší. Moja cesta bola dlhá, dozrieval som, vyvíjal som sa.

Nebol som vždy profesionálny raper. Robil som čašníka, potom som chcel tancovať, a potom som začal rapovať a pomaličky sa mi začalo dariť. V každom období ma na ceste niekto sprevádzal a tá cesta sa stále menila. Dnes je moja cesta stabilná, už sa nemám kariérne kam posunúť, posunúť sa môžem jedine ako človek, ktorý bude žiť uvedomelo a bude sa správať ako “týpek”, ktorý bude mať o chvíľu štyridsať.

A nebojíte sa, že stratíte fanúšikov, ktorí boli zvyknutí na rozorvaného, ​​drsného chlapa?
Nebojím, pretože oni rastú so mnou. Kto ma začal počúvať v roku 2000, je dnes o pätnásť rokov starší, a nebude odo mňa čakať, že budem stále rebel, ktorý nemyslí na následky. Je logické, že človek medzi tridsaťpäťkou a štyridsiatkou tak nežije. Po prvé by tomu nikto neuveril a za druhé by to bol signál, že so mnou nie je niečo v poriadku. Ja dávam do hudby seba a ľudia vedia, že nekalkulujem. Keď sa niekomu nepáči, čo práve cítim, tak nech ma nepočúva.

 

Hudba je zásadná časť vášho života. Dokázali by ste robiť niečo iné, keby sa zrazu napríklad ukázalo, že vás už nebude nikto počúvať?
Pochádzam z prostredia, kde neboli peniaze, nikto nemal ustlané na ružiach, ako sa hovorí. Dokážem sa uskromniť, dokážem pracovať. Odpracoval som si osem rokov nočných smien ako krupiér, takže viem, čo to je mať šéfa, viem, aký je to život. Ale myslím, že aj keby ma nikto nepočúval, určite by som robil niečo okolo hudby. Rozumiem nahrávaniu, výrobe klipov, postprodukcii albumu, takže myslím, že by som sa nestratil. Vždy sa riadim tým, že sme tu na to, aby sme stúpali a nie klesali. Nezáleží na situácii, ale na tom, ako ju uchopiť. Je potrebné vyriešiť každý problém. O tom je život. Ten, kto vyrieši každý problém, to má vyhrané.

Možno, ale každý problém sa nedá vyriešiť.
Podľa mňa dá. Inak by som skončil. Je to otázka postoja a pohľadu. Niekto má napríklad z niečoho depku a ja si hovorím – čože, z tohto máš depku? Je to o pohľade, pretože niečí problém ja môžem vidieť úplne inak.

Keď sa ešte vrátim k filmu, myslím, že snáď najemotívnejší moment bol, keď ste sa vydali do Indie do slumu, pretože testy DNA ukázali, že vaše korene sú práve tam. To bol tiež nápad režiséra?

Áno, celú príbehovú líniu vymyslel on. Zo začiatku sme ani jeden nevedel, ako natáčanie dopadne. Najskôr sa začali točiť len koncerty – a to štýlom “poďme točiť všetko a uvidíme”. Dokonca sme si pôvodne hovorili, že budeme točiť aj dvadsať rokov. Potom sa začal režisér stretávať s mojimi rodičmi a začalo sa mu to rysovať. Ale bol tam jeden moment, ktorým ma fakt naštval – keď vtrhol ku mne do izby a začal ma točiť bez môjho vedomia. Vtedy som mu prestal veriť a púšťať ho do môjho sveta. On točil ďalej niečo za mojim chrbtom, ale ku mne sa nedostal. Nechcelo sa mi s ním ďalej spolupracovať. Na cestu do Indie ma prehováral niekoľko rokov. Už som ani nevedel, že nejaký Miro Drobný existuje, pretože som sa mu naozaj vyhýbal.

Nakoniec ste z toho mal ale radosť, že ste do Indie išli, nie?
Nakoniec som bol rád, pretože som sa na to naladil. Rád by som sa do Indie ešte niekedy vrátil.

Cítili ste s tými ľuďmi nejakú spriaznenosť?
Pochopil som viac Rómov, pochopil som, prečo sa niekedy správam ako oni.

To je ako?
Živočíšne, slobodne, ako keby som nemyslel na následky. Oni žijú hudbou, žijú tu a teraz. Neriešia, čo bolo a čo bude. Keď niečo robia, robia to naplno. Rómovia pochádzajú z Indie. Keď som bol v tamojších slumoch, uvedomil som si, že žijú rovnakým štýlom života ako Rómovia niekde na Východe Slovenska.

Čo si myslíte o situácii Rómov u nás, či už v Česku alebo na Slovensku?
Žijú v rasistickom štáte.

A vy sám sa stretávate s nejakými rasistickými situáciami?
Už nie. Pretože priemerný Róm a úspešný Róm je rozdiel. Za mňa hovorí práca a status. Ale keď príde priemerný Róm, je to iné. Viem, akými očami sa na neho pozerajú. Keď chce, aby ho rešpektovali, musí dokázať raz toľko ako obyčajný Čech alebo Slovák. Deti sa tu už odmalička učia – “nezabávaj sa s ním, lebo ťa okradne”, a tak vznikajú predsudky. K tomu prispievajú aj médiá, ktoré ukazujú z veľkej časti len to zlé. Odhadujem, že deväťdesiat percent správ o Rómoch je negatívnych – sú ukazovaní ako vymetení a nehygienickí ľudia, ktorí sa nechcú prispôsobiť.

Každý hovorí, že cigáni okrádajú stáť, a že každý cigán využíva systém. Prečo nikto nehovorí o tom, že štátnu pokladnicu rozkradli politici? Prečo nikto nehovorí o tom, že tu žijú Albánci, Rusi a rôzni mafiáni? Každý všetko hádže na cigánov a automaticky berie, že každý cigán je parazit tohto štátu a nikdy z neho nič nebude. Predstavte si, že by ste sa tak narodila. Alebo keby ste na dvadsaťštyri hodín bola úplne tmavá. A išla si tak hľadať prácu. Možno by ste to pochopila.

Určite áno. Nebude to nič príjemné.
Práve preto nechápem, prečo tu žijú, prečo nejdú preč.

Rytmus v Indii. Snímka: Falcon

Tak ono to nie je jednoduché, zobrať sa a ísť, pre celú rodinu napríklad … A tiež neviem, či je to riešenie, odísť. To riešenie sa hľadá ťažko, ak je teda vôbec vôľa ho hľadať.
Podľa mňa je riešenie. Musí sa stať to, čo v Amerike, kde černosi boli utláčaní a nemali svoje práva. A postupne pribúdalo dobrých športovcov, umelcov, proste hrdinov, s ktorými sa mohli ľudia identifikovať, a tí dávali ostatným nádej, že aj oni môžu byť takí. Nie je, na čo sa vyhovárať. Aj ja môžem prísť a povedať, že možno zbúrať predsudky proti rasizmu, pretože ja som to dokázal. A nikto mi nepomáhal. Ak nás bude takých desať alebo dvadsať, bude to lepšie. Aj tak si myslím, že Rómovia v dnešnej dobe už sú na tom trošku lepšie, pretože dnes už je normálne, že cestujú, študujú vysoké školy, sú z nich politici, lekári, právnici … takže sú aj integrovanejší, ale je ich málo.

A vy sám sa nejako angažujete, zaujímate sa napríklad o mladých rómskych umelcov?
Nemôžem robiť všetko. Moje poslanie je robiť hudbu, to ma baví, napĺňa ma to, cítim sa pri tom šťastný a budem robiť všetko pre to, aby to tak zostalo. Ale keď ma niekto zavolá, nech prídem do detského domova porozprávať sa s deťmi, trochu ich motivovať, prídem veľmi rád, keď je čas. Dokonca aj v base som bol, keď ma poprosili, niekoľkokrát. Angažujem sa, viac sa zaujímam o slabšie sociálne vrstvy, dávam im akoby môj pohľad na život, môj pohľad na úspech a na cestu, ako byť šťastnejší.

Hovoríte po rómsky?
Vôbec nie. Moja mama je biela Slovenka, Róm bol otec, ktorý ma nevychovával, vyrastal som v gadžovskej rodine. Až potom som sa dozvedel, že som napoly cigán. Tušil som to už skôr, že otčim nie je môj otec, ale povedali mi to až v osemnástich. Bol som vždy tmavší a občas na mňa niekto v škole vykríkol, že som cigán, ale to ma nechávalo pokojným, pretože som bol presvedčený, že moji rodičia sú naozaj moji rodičia. Že bol otec Róm, som sa dozvedel prvýkrát od mojej priateľky, ktorá sa niekde dopočula, že moja mama má dieťa s cigánom a môj otec žije v Rakúsku.

Rytmus. Snímka: Falcon
Bol to šok?
Samozrejme, to bol šok. Pretože keď žijete v prostredí, kde sú bežné rasistické postoje k cigánom, a zrazu som sa dozvedel, že som cigán … Ale ja som sa tak necítil. Ťažko som sa s tým vyrovnával. Vymýšľal som si, klamal som … Až neskôr som prišiel na to, že sa nemám za čo hanbiť. Bolo to určite aj tým, že som sa stretol so svojím biologickým otcom, videl som, že je hudobník … Pomohol mi aj rap, pretože rap je o tom, že je potrebné byť sám sebou. A dávať do toho seba.Teraz sa považujete za koho?
Keď ide o hudbu, tak som cigán, keď ide o biznis, som biely (smiech). Ale neriešim to, nepremýšľam nad tým, aká som rasa. Nepovažujem sa ani za nejakého kráľa cigánov, pretože som polovičný.Ako vidíte svoj život ďalej?
Určite chcem vydať nový album. A chcel by som mať rodinu. Ale bude to tak, ako to prinesie život. Uvidíme.Kto je Patrik “Rytmus” Vrbovský
Narodil sa 3. januára 1977 v Kroměříži, detstvo prežil v Piešťanoch. Vyučil sa za čašníka, pracoval ako krupiér v kasíne, pôsobil ako tanečník breakdance a je aktívny v beatboxe. V roku 2001 založil spolu s raperom Egom a DJ Anešom hiphopové trio Dejavu, neskôr premenované na Kontrafakt. Ich album E.R.A. (2004) sa stal najpredávanejším albumom roka na Slovensku.V roku 2006 Rytmus založil vlastné vydavateľstvo Tvoj Tatko Records a vydal prvý sólový album Bengoro. V 2008 nasledoval album Si zabil, o rok neskôr štúdiový album Kráľ, ktoré sa stalo najpredávanejším slovenským albumom roka 2009. Ďalšími albumami boli Fenomén (2011) a Jediný, čo hreší (2012). S Kontrafaktom vydal Rytmus okrem albumu ERA ešte Bozk na rozlúčku (2007) a kritikou dobre prijatý album Navždy (2014). Rytmus má vlastnú odevnú značku Rytmus Collection. Jeho partnerkou je Dara Rolins.

Redakcia spravodajstva PRESS.TV-Zdroj:https://style.hnonline.sk/

 

Advertisements