Video:Pozrite sa ako funguje väznica pre mladistvých v Sučanoch

Najhoršie je, keď sú väzni pasívni, vysvetľuje nám riaditeľ väznice v Sučanoch. „Keď len sedia na cele, vznikajú konflikty a problémy, prejavuje sa to v celej komunite,“ vraví Michal Hrnčiar.

A tak sa väznice snažia dať väzňom prácu. Už od prvého kontaktu odsúdeného s väznicou sa rieši, čo môže a bude robiť. Či to bude kameňolom hodinu cesty od Sučian, alebo dielňa priamo v areáli, kde montujú vlastný nábytok. Prípadne nejaká súkromná firma, ktorá má podmienky na to, aby v nej mohli pracovať väzni.

Prefa Sučany

Vo veľkej hale Prefy Sučany pracuje asi desiatka ľudí. Na prvý pohľad ťažko rozlíšiť, kto z nich je väzeň; až potom zistíme, že poznávacím znamením sú modré uniformy.

Dvaja väzni práve montujú z drevených dosák palety, do reči im veľmi nie je. Ďalší pomáhajú pri výrobe častí kanalizácie.

Tridsiatnik zo Žiliny, ktorý sedí za lúpežné prepadnutie, je rád, že môže pracovať vonku medzi ľuďmi. Za zarobené peniaze si kúpi kávu alebo hygienické potreby. Peniaze má aj z domu, kde ho čaká družka. Nevyberá si, kde ho dajú pracovať, no pre zdravotné problémy nesmie do kameňolomu, kde odsúdení od jari do jesene ukladajú pieskovcový kameň na palety.

Na odsúdených v jednej z výrobných hál Prefy Sučany dozerá jeden strážnik. Kategórie dozoru sa líšia podľa pracoviska. Niekde je potrebný neustály dohľad, inde stačia iba občasné kontroly každých dvadsať minút.

Ak idú väzni zbierať zemiaky na pole, obkľúči ich ozbrojená stráž so psami. Kontakt s civilistami je neprípustný, väzni nesmú posielať odkazy do sveta. S okoloidúcimi majú zakázané rozprávať sa, nemôžu ani poradiť, ktorým smerom je zastávka autobusu. Stráž ma zabrániť, aby k takémuto kontaktu vôbec prišlo.

K zoznamu obmedzení patrí aj zákaz prenášať z pracoviska predmety do ústavu. Aj tak to však stále skúšajú. Zakázaný v práci je aj alkohol, i keby ich niekto ponúkal. S návykovými a nebezpečnými látkami nesmú ani pracovať.

Prevoz väzňov a stráže musí zabezpečiť zamestnávateľ, väčšinou v bežných autobusoch, bez mreží. Niektorí väzni dokonca smú chodiť do práce sami, hoci po presne určenej trase v stanovenom čase.

Ak si väzeň získa dôveru vedenia a do skončenia trestu má najviac dva roky, môže pracovať mimo areálu väznice. Foto N - Tomáš Benedikovič

Užívať si

Odsúdení robia napríklad výkopové práce, oravskej firme Elkop pomáhajú s výrobou hliníkových rebríkov, v žilinskej firme Triumf opravujú ručné náradie, v Scame vyrábajú elektrosúčiastky, pracujú aj pre Volkswagen.

„Záujem o prácu majú. Niektorí sa tešia, je to pre nich únik zo stresového väzenského prostredia. Sú potom vyrovnanejší,“ vraví Hrnčiar.

Hoci plat nie je veľmi lákavý, firmy môžu odsúdených odmeňovať aj kávou, čajom či cigaretami. „Každému to vo väzení chýba, je to soľ nad zlato. Vážia si to možno viac ako plat,“ dodáva Hrnčiar.

Čo sa platu týka, odsúdení na trhu práce nemajú konkurenciu – sú najlacnejšou pracovnou silou. Hoci je pracovný čas osem hodín a nárok na dovolenku nemajú žiadny, prídu si na odmenu 1,50 až 2,60 eura na hodinu. Z toho musia zaplatiť odvody, trovy a mnohí aj alimenty či dlhy, takže im nemusí zostať zo zárobku vôbec nič.

„Tu nezarobím nič, ale potrebujem sa dostať domov. Žiť, užívať si,“ priznáva nám jeden z odsúdených. „Nevieš mi vytočiť číslo, napísať správu?“

Väzni nesmú mať telefón, väčšinou – až na výnimky – ani návštevy, aby napríklad neovplyvňovali svedkov.

Mladík sa ma pýta, či by som zvládol, keby sme sa vymenili.

„Asi nie, zabil by si sa,“ odpovedá za mňa. Ale človek si vraj zvykne na všetko, dodáva ešte.

Kým sa rozlúčime, zavtipkuje si s naším fotografom, ktorý má na pleci drahý aparát. „Kde to nosíš?“ vyzvedá. „Prídem ťa vybrať, musíš strážiť.“

Práca je povinná, ale nie je istá. V Sučanoch pracuje menej ako štyria z desiatich, pre ostatných sa robota nenašla. Foto N - Tomáš Benedikovič

39 percent

Hlavným motívom pracovať teda pre odsúdených nie sú ani tak peniaze, ako skôr spestrenie inak monotónneho života a najmä nádej na predčasné prepustenie z väzenia. Aj preto uprednostňujú robotu mimo väznice.

„Pomôž mi to vybaviť,“ žiada položartom 28-ročný mladík, ktorý v areáli ústavu narovnáva „imusáky“. Aby ho vedenie pustilo pracovať von, musel by si získať ich dôveru a hlavne by musel mať menej ako dva roky do skončenia trestu.

No nie všetci majú na prácu šťastie. Väznica v Sučanoch sa aj musí firmám ponúkať, veľký záujem o prácu odsúdených nie je.

V okolí Martina je podľa riaditeľa Michala Hrnčiara menej práce ako inde. „Je ťažké zohnať prácu. Ľudia, civili, ktorí spolupracujú s odsúdenými, majú často obavy, aj keď vyberáme len takých, ktorí spĺňajú prísne kritériá a majú dôveru. Každý však môže sklamať. Je to lotéria. Robíme to tak, aby sme riziko eliminovali,“ vraví Hrnčiar.

Koncom januára bola zamestnanosť väzňov v Sučanoch iba 39 percent. V zime je ponúk menej, väčšina prác je sezónna. „Musíme sa chodiť predávať. Nemôžeme čakať, že nás budú oslovovať,“ hovorí Hrnčiar. Priemerná zamestnanosť vo všetkých slovenských ústavoch je takmer sedemdesiat percent.

Mladiství väzni sa miesto zamestnania vzdelávajú, ústav spolupracuje aj s viacerými školami, kde sa učia za murárov, maliarov, kuchárov či spracúvajú drevo. Po amnestii prezidenta v roku 2013 ich je v ústave mesačne okolo 60, kapacitu 118 miest odvtedy ešte nenaplnili.

Sú aj väzni, ktorí boli vo väzení skôr, než stihli vyskúšať nejaké zamestnanie. A sú aj takí, ktorým sa nechce robiť ani v base. Väzeň je povinný pracovať a ak odmietne a nemá napríklad zdravotné dôvody, dostane trest. „Preradíme ho, ak nestíha alebo je málo zdatný. Dáme mu šancu inde. Ale ak zistíme, že je schopný a vymýšľa si, je disciplinárne potrestaný,“ hovorí Hrnčiar. To môže znamenať napríklad podmienečný odklad prepustenia. Ak sa však väzeň polepší, trest mu môžu odpustiť.

Šéf väznice si spomína na väzňa, ktorý sa ako zvárač tak osvedčil, že ho firma, do ktorej chodil, po prepustení vzala na stálo. Foto N - Tomáš Benedikovič
Šéf väznice si spomína na väzňa, ktorý sa ako zvárač tak osvedčil, že ho firma, do ktorej chodil, po prepustení vzala nastálo. Foto N – Tomáš Benedikovič

Bez práce je nuda

Kto prácu nemá, musí sa zabaviť inak. Jeden z oddielov má práve povinnú hodinovú vychádzku vonku. Vyzerajú ako futbalový tím zváračov. Všetci majú na sebe uniformu z tmavých topánok, modrých nohavíc a košele, sivej vyťahanej bundy. Hlavu im pred zimou chráni sivá ušianka.

Niektorí sa po snehom poprášenej tráve prechádzajú, postávajú v skupinkách, iní v zime občas pobehnú s rukami vo vreckách. Oproti nim stojí muž, ktorý k partii zjavne nepatrí. Napriek početnej presile však cítiť, že strážnik má ich rešpekt.

Väzni sa môžu venovať kultúre, športu, spoločenským hrám, v ústave slúži aj strážnik – saleziánsky kňaz. Väzňom poskytuje duchovné služby v malej, útulnej kaplnke s veľkým podsvieteným Ježišom, lavicami, kobercom. Vonku je aj posilňovňa na cvičenie s vlastnou váhou, v inej hale je zase telocvičňa. Inak je zábava väzňov obmedzená. Žiadny internet, iba večer televízia.

„Karty nám zakázali,“ sťažuje sa vyholený štyridsiatnik z Rimavskej Soboty, ktorý o sebe hovorí ako o „starom kriminálnikovi“. V roku 1999 o ňom dokonca písali v Novom Čase.

„Najviac tu ubíja stereotyp. Sedieť sa dá, kým sa vám dni neopakujú, čo trvá rok. Keď sa to opakuje, tak to je o ničom.“ On sám sedí už štvrtý rok a ešte jeden ho čaká.

„Mám toho vyše hlavy, aj keď som úplne v pohode,“ pokračuje. Do väzenia sa vraj dostal preto, že veril nesprávnemu. Dal zbraň niekomu, kto mu ju nevrátil.

Sťažuje sa na slabý kontakt s rodinou. „To je môj trest. Pol rodiny mi vymrelo. Keď som volal domov a chcel som hovoriť s otcom, povedali mi, že má dnes pohreb. Ani mi nedali vedieť.“

V práci si väzni veľmi nezarobia, ale zabijú čas a zvýšia si šance na skrátenie trestu. Foto N - Tomáš Benedikovič
V práci si väzni veľmi nezarobia, ale zabijú čas a zvýšia si šance na skrátenie trestu. Foto N – Tomáš Benedikovič

Rytmus: Nepite

Na zákaz kariet, na ktorý sa väzeň sťažoval, má vedenie väznice vysvetlenie. Kým si spravia pod dozorom žolíkový turnaj, je to v poriadku. No ak hrajú o cigarety, tabak, kávu, začína to byť živelné a prehrajú aj celý nákup z bufetu.

„Zoberiete im karty, urobia si kocky z chleba. Hrať sa dá so všetkým,“ vraví šéf ubytovacieho zariadenia Róbert Jaroš.

Mimo pracovných hodín sa väzni v Sučanoch môžu napríklad navzájom navštevovať na celách. „Rozprávame sa o ženách,“ hovorí 39-ročný Vlastimil.

Práve má rozčítanú historickú knihu o faraónoch. V ústave je aj knižnica, no knihy si necháva skôr posielať z domu. On sám nepracuje, lieči sa u psychiatra. Jeho spolubývajúci má záľubu v kvetoch. Ich izba číslo 324 pôsobí útulne, celá je vyzdobená črepníkmi.

Kto robí zle spoluväzňom alebo strážnikom, môže sa dostať na samotku. V jednoduchej cele je všetko pevne pripevnené. Záchod chýba, nahradila ho obyčajná diera v podlahe so stúpačkami. Na kovovej posteli je matrac iba v noci, televízor je skrytý v uzavretej debničke. Zapína ho iba služba, večer je dovolené pozrieť si správy a program na STV, JOJ alebo Markíze, v pracovné dni najneskôr do deviatej večer, cez víkend do desiatej. Celu sníma kamera.

Samotka stojí viac ako bežná cela, za ktorú väzňovi strhnú trovy 55 percent z platu. Za každý deň na samotke treba zaplatiť ešte trovy navyše.

Na niekoľko dní tak väzeň prichádza o relatívny komfort, ktorý na väzenské pomery poskytujú otvorené oddelenia na poschodiach. Na chodbách je spolu 90 ľudí, po 10 na každej izbe. Každý hneď slušne pozdraví, aspoň na prvý pohľad sú všetci dobre vychovaní.

„Pred Vianocami tu bol Rytmus, premietali jeho film. Hovoril, že nemajú piť alkohol, keď vyjdú von, že sám vyrastal v chudobných podmienkach a kam sa dostal vlastným pričinením, a že aj oni môžu na tú cestu nastúpiť a nielen chodiť z väzenia do väzenia. Bola to možno najzmysluplnejšia prednáška, keď videli takýto príklad,“ hovorí Hrnčiar.

A sám pridáva iný pozitívny vzor: jeden z bývalých odsúdených mal talent na zváranie a počas trestu získal takú prax, že ho firma po prepustení zamestnala.

Potom však šéf ubytovacieho zariadenia dodá, že nie každý sa vo väzení polepší. Vysoká recidíva je aj pri mladistvých, ktorí sa postupne vracajú. „Je to aj naša vizitka. My sa snažíme, ale záleží na tom, kam sa vracajú, aké je tam prostredie, zamestnanie,“ hovorí Jaroš. Zdroj:https://dennikn.sk

Video zdroj: https://www.facebook.com/policiaslovakia

Advertisements