Keď deti nebijeme, bijú sa menej aj medzi sebou, potvrdil ďalší prieskum

Problém je, že deti sa dostanú do stavu citového chaosu, keď im najbližšia osoba, u ktorej hľadajú bezpečie a ochranu, spôsobuje telesnú ujmu

V krajinách, kde platí úplný zákaz telesných trestov, sú k sebe deti a mládež menej násilnícke. Platí to hlavne pre dievčatá. Sú aj také krajiny, ako napríklad Slovensko, kde je zákaz čiastočný – jasne sa vzťahuje len na školské či výchovné zariadenia a inštitúcie, v prípade rodiny však platí, že „rodičia majú právo použiť pri výchove dieťaťa primerané výchovné prostriedky tak, aby neboli ohrozené zdravie, dôstojnosť, duševný, telesný a citový vývoj dieťaťa“.

Veľký výskum v 88 krajinách (20 štátov nemalo žiadny zákaz, 38 čiastočný a 30 úplný), do ktorého sa v rokoch 2003 až 2014 zapojilo 400-tisíc detí a mladých dospelých vo veku 11 až 25 rokov, ukázal, že v krajinách, kde platí úplný zákaz telesných trestov, bola pravdepodobnosť, že chlapci sa zapletú do bitky, o tretinu nižšia ako v krajinách, kde taký zákaz nemajú. U dievčat bol rozdiel ešte väčší: bolo až o 58 percent menej pravdepodobné, že sa stanú aktérkami fyzickej roztržky. Výskum tiež ukázal, že chlapci sa bijú trikrát častejšie ako dievčatá.

Hoci výskum má svoje obmedzenia, lebo nie je jasné, či zákaz telesných trestov naozaj zasiahol rané detstvo (to je kľúčový vek, lebo vtedy deti dostávajú najčastejšie „po zadku“) úplne všetkých účastníkov a mal teda na nich jasný vplyv, ide o ďalšie potvrdenie hypotézy, že telesné tresty prinášajú viac škody ako úžitku. A že sú nielen neúčinné, ale aj škodlivé a nesprávne.

Magazín Quartz v prehľadnom článku spomenul ďalšie výskumy, ktoré to prakticky už od 60. rokov dokazujú. Deti vystavené telesným trestom majú nižšie kognitívne schopnosti aj horšie známky v škole. Fackované deti majú v deviatich rokoch menšiu slovnú zásobu ako ich rovesníci, ako aj problémy s matematikou a celkovo so školskými výsledkami.

Ešte vážnejší je však dosah na ich psychické zdravie a na to, ako si budú vytvárať vzťahy vrátane partnerských. Americká vedkyňa Julia Maová spája telesné tresty s výskytom antisociálneho správania, úzkosti a depresie v neskoršom veku. Texaská univerzita zase našla súvzťažnosť medzi fyzickým trestaním v detstve a násilím voči intímnym partnerom v dospelosti.

„Jedným z najsilnejších účinkov telesných trestov na dieťati je stupňujúca sa agresivita, pretože to, že ho niekto udrie, je príkladom agresie voči inému človeku a dieťa si to odpozerá,“ hovorí popredná odborníčka na túto tematiku profesorka Elizabeth Thompsonová Gershoffová.

V prípade silných či opakovaných bitiek od rodičov netreba zabúdať ani na telesné zranenia, v extrémnych prípadoch aj na celoživotné zdravotné následky.

Vieme dosť, aby sme s tým prestali

„Problém je, že deti sa dostanú do stavu citového chaosu, keď im najbližšia osoba alebo osoby, u ktorých hľadajú bezpečie a ochranu, spôsobujú telesnú ujmu,“ napísal profesor Roger Thompson o telesných trestoch. To je podľa neho silný argument proti používaniu telesnej sily voči deťom.

„Navyše pribúdajú dôkazy, že udieranie po zadku či pohlavky vyriešia veľmi málo, ak vôbec niečo. Bolo by dobré, keby sme sa upokojili a spomenuli sme si na to, ako sme my v detstve reagovali na takéto prejavy. Opýtajme sa samých seba: nikdy, ale naozaj nikdy sme po tom, čo sme dostali telesný trest, neurobili zase to isté, za čo nás potrestali?“ pýta sa Thompson.

Niečo podobné tvrdí aj švédsky profesor pediatrie Staffan Janson. Podľa neho deti, hlavne malé, nemajú kapacitu pochopiť, prečo vlastne dostali, a je celkom pravdepodobné, že to urobia znovu. „Deti vo vekovej hranici pod päť, šesť rokov nemôžu pochopiť dôvody udierania. Rovnako si nevedia dlho udržať v hlave, ktoré ich konanie viedlo k telesnému trestu.“ To vyvracia často opakovaný argument, že ak dieťa za niečo „zderieme“, navždy si to zapamätá a už to nikdy nevyvedie.

Gershoffová si myslí, že v súčasnosti už majú rodičia o škodlivosti telesných trestov dosť dôkazov nato, aby s nimi prestali. Jedinou otázkou zostáva, či im to má zakázať zákon, ako v niektorých krajinách, alebo či má ísť o „dobrovoľné“ rozhodnutie rodičov, možno podmienené spoločenským tlakom.

Vedci, ktorí sa podieľali na vyššie spomínanom prieskume o násilí medzi deťmi a mládežou, si myslia, že by sa malo ísť cestou zmien zákonov a spomínajú Švédsko, kde prišlo v roku 1979 k zákazu telesných trestov ako v prvej krajine na svete.

Treba však povedať, že v tom čase dve tretiny švédskych rodičov tento zákon podporovali a od telesných trestov postupne ustúpili. Sami pritom boli z generácie, pre ktorú boli pohlavky, buchnáty či „jedna varechou“ súčasťou detstva. Ešte v 60. rokoch deväť z desiatich škôlkarov dostávalo doma po zadku.

Ich prístup je odpoveďou aj na stále sa vyskytujúci názor, že „aj nás bili a akí sme normálni“.

Deti ako dospelí

Švédski rodičia a postupne rodičia a zákonodarcovia v ďalších krajinách (úplný zákaz dnes platí v 53 štátoch) postupne pochopili, že tak ako si všetci ľudia zaslúžia rovnakú ochranu pred násilím, zaslúžia si ju aj deti.

„Hospodársky rozvoj a inštitút platenej rodičovskej dovolenky viedli k zníženiu rodičovského stresu. Technické vynálezy prispeli k tomu, že naše domovy sú bezpečnejšie, čo znížilo potrebu prísnej disciplíny. A odkedy viac detí navštevuje škôlky, je pre násilných rodičov oveľa zložitejšie ukrývať stopy po bitke,“ vymenúva profesor Janson ďalšie dôvody upúšťania od telesných trestov.

Za najpodstatnejšie však považuje to, že ľudia začali deti inak vnímať a aj štát pochopil, že by mal do toho vstúpiť. „V krajinách, kde absentujú zákazy, rodičia skúšajú používať tvrdšie a tvrdšie opatrenia, ktoré sa vo vypätých situáciách môžu otočiť na brutálne násilie voči dieťaťu.“

Je zrejmé, že ani zákazy úplne neodstránia telesné trestanie detí, tak ako sa nikdy nedosiahne, že sa stopercentne prestanú páchať zločiny. Ukazuje sa však, že v krajinách, kde ich majú, klesá počet prípadov vážneho zneužívania detí, rodičov zamrzí aj prvé či ojedinelé zlyhanie, či – ako ukázal prieskum spomínaný v úvode – prichádza k obmedzeniu agresie medzi deťmi.

Nové generácie rodičov sa viac ako predchádzajúce zaujímajú aj o to, ako deti vychovávať bez telesných trestov, ale aj bez psychického nátlaku, kriku či ponižovania. Hovorí sa o tom, ako predchádzať situáciám, keď „hrniec prekypí“ na strane dieťaťa či rodiča. O „trestoch“, z ktorých nebudú mať rodičia neskôr zlý pocit, či o tom, že najrýchlejšie a zdanlivo najúčinnejšie riešenie je vlastne len skratkou vyplývajúcou z toho, že rodič chce mať vždy všetko pod kontrolou.

„Rodičovstvo je veľká výzva a jediná príprava naň boli často naše skúsenosti z detstva, z ktorých mnohé by sme už radšej neprenášali. Je ľahké odsudzovať iných, ale nájsť bezúhonný vzor bude problém. Mnohí z nás sa ešte uchýlia k takému stupňu zúrivosti voči svojim deťom, že ak by sme sa tak správali v práci, okamžite by nás odtiaľ hnali. Sebauvedomenie je dôležité, preto je kľúčové, aby sme sa sústredili na to, ako zle sa budeme cítiť po tom, čo sa necháme uniesť hnevom. Všetci rodičia mávame zlé dni, ale vieme tiež, kedy sa nám veci začínajú vymykať spod kontroly. Akty násilia voči deťom, ktoré sa opatrne snažia nájsť svoje miesto v tomto zložitom svete, by však mali okamžite dostať značku stop,“ napísala britská stĺpčekárka Mariella Frostrupová.

Redakcia spravodajstvá PRESS.TV-Zdroj:https://dennikn.sk/?ref=menu Fotozdroj: Google.sk

Advertisements
https://cdn.onesignal.com/sdks/OneSignalSDK.js